Na označenie mocenského zasahovania do umeleckého diela, na jeho úplné zastavenie alebo na zníženie jeho dostupnosti nemáme praktickejší pojem ako cenzúra. Nezáleží pritom na vymedzení podľa obdobia (času, režimu) alebo krajiny, teritória. Kniha Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989 sa venuje formám a prejavom cenzúrnych zásahov, ktoré sa na Slovensku po roku 1989 objavili v súvislosti s autorskym dokumentárnym filmom. Za najviac dotknuty žáner nielen u nás, ale napríklad aj v Spojenych štátoch pritom môžeme považovať investigatívny typ dokumentu. Autor najprv v krátkom historickom prehľade rekapituluje mechanizmy fungovania cenzúry riadenej štátom, ktoré sa v prípade filmovej tvorby uplatňovali v období prvej Československej republiky (1918 1938), za vojnovej Slovenskej
republiky (1939 1945) a v byvalom Československu (1948 1989). Rezíduá tychto foriem sa neskôr plynule objavili aj v demokratickej Slovenskej republike (od roku 1993), a to najmä vo forme politicky, nábožensky alebo osobne motivovaného tlaku na pôvodnú tvorbu a jej autorov zo strany predstaviteľov vládnych strán, ich nominantov, záujmovych skupín alebo sociálnych hercov vystupujúcich vo filme.
Pomocou interpretačnych nástrojov na analyzu tychto fenoménov konfrontuje autor situáciu u nás s porovnateľnou situáciou v USA (od roku 1968), kde do vyroby i distribúcie filmov aktívne zasahujú najmä organizácia MPAA a združenie CARA. Autor sa snaží nájsť odpoveď na otázku: Ak je cenzúra na Slovensku podľa zákona z roku 1990
neprípustná, prečo sa v súvislosti s dokumentárnou tvorbou termíny ako cenzúra a trezorovy film opakovane objavujú vo verejnom, v mediálnom a odbornom diskurze?
republiky (1939 1945) a v byvalom Československu (1948 1989). Rezíduá tychto foriem sa neskôr plynule objavili aj v demokratickej Slovenskej republike (od roku 1993), a to najmä vo forme politicky, nábožensky alebo osobne motivovaného tlaku na pôvodnú tvorbu a jej autorov zo strany predstaviteľov vládnych strán, ich nominantov, záujmovych skupín alebo sociálnych hercov vystupujúcich vo filme.
Pomocou interpretačnych nástrojov na analyzu tychto fenoménov konfrontuje autor situáciu u nás s porovnateľnou situáciou v USA (od roku 1968), kde do vyroby i distribúcie filmov aktívne zasahujú najmä organizácia MPAA a združenie CARA. Autor sa snaží nájsť odpoveď na otázku: Ak je cenzúra na Slovensku podľa zákona z roku 1990
neprípustná, prečo sa v súvislosti s dokumentárnou tvorbou termíny ako cenzúra a trezorovy film opakovane objavujú vo verejnom, v mediálnom a odbornom diskurze?
